Les Marais parisiens

Kedysi som si myslela, že Parížske močiare sú len srandovná prezývka, ktorú im dali miestni obyvatelia, ale keď som tento názov videla aj na mape, zaujal ma pôvod názvu a potom, po prečítaní histórie - ide o jednu z najcennejších a posledných pôvodných ornitologických lokalít pre vodné vtáctvo v Európe - aj samotné močiare!

Močiare zásobuje vodou 41,5 km dlhý Parížsky potok, ktorý vyviera pri Kolte, pri Strekove sa začína rozširovať, potom sa pri Novej Vieske stáva močiarom a za Gbelcami sa mení na kanál, z ktorého sa časť vody dostáva aj do rybníkov pri Ľubej, aby sa nakoniec vlial do Hronu. Prvýkrát sa o močiaroch zmienil Matej Bel vo svojom diele Notti Comitatus Strigoniensis v roku 1731, kedy bola plocha močiarov trikrát väčšia ako dnes.

Niekedy koncom 18. storočia gróf Miklós Pálfy poveril známeho parížskeho inžiniera vybudovaním odvodňovacieho kanála z močiarov, aby získal viac poľnohospodárskej pôdy. (Podotýkam, že v jednom veľmi serióznom článku som čítala aj inú verziu vzniku názvu: podľa nej názov vznikol z oparu, pary stúpajúcej nad močariskom za úsvitu, ale ja budem radšej veriť tej prvej verzii o parížskom inžinierovi).

O týchto inžinierskych zásahoch a vodohospodárskych zmenách písal György Gyurkovits vo svojom článku z roku 1839. Neskôr mali plány na premenu močiarov aj súdruhovia, tí tu chceli pokusne pestovať ryžu, ale našťastie sa im to nepodarilo, uznali totiž ekologický význam močiarov a napokon v roku 1966 vyhlásili Parížske močiare za národnú prírodnú rezerváciu na ploche 184 hektárov, následne ich v roku 1990 zaradili medzi ramsarské lokality. Zdá sa však, že to na ich záchranu nebude stačiť, problém bol dosť vážny už pred niekoľkými rokmi, ako píše Denník N v tomto zaujímavom a smutnom článku. Chodia sem ornitológovia z celého sveta, je to také významné a zaujímavé miesto.

Z našich mužlanských viníc, z BarBaru, som sa pešo vybrala na železničnú stanicu v Mužle (príjemná 3 km prechádzka), kde som nastúpila na vlak do Gbeliec, ale rovnako som sa mohla vybrať aj autobusom - je to tak či tak len 10 minútová cesta. Tu som sa vydala po ulici Jarnej a potom ulici Materskej školy na konci ktorej dve škaredo vyzerajúce, syčiace a krídlami mávajúce labute chránili vstup do močarísk. Po niekoľkých minútach premeriavania sa labute nakoniec ustúpili a dovolili mi vstúpiť do ich domova.

Pri vstupe ma privítala rozhľadňa a dvojjazyčná tabuľa, ktorá vysvetľovala, prečo je močiar dôležitý nielen pre našu oblasť, ale aj z národného a dokonca európskeho hľadiska. Na takmer 200 hektároch močiara žije viac ako 170 druhov vtákov, 500 druhov hmyzu a 160 druhov pavúkov (brrrr), z ktorých najvýznamnejší je endemický blanokrídly hmyz Gbelcia crassiceps, ale neprehliadnuteľná je aj vydra riečna a korytnačka močiarna.

Parížske močiare sú obklopené nádhernou prírodou a vytvárajú veľmi romantickú krajinku. Okolo močiarov vedú dva náučné chodníky, a po tom, čo som sa nasýtila úchvatným výhľadom z veže, som sa rozhodla preskúmať oba. Prvý vedie od informačnej tabule smerom na Novú Viesku, po protipovodňovej hrádzi na južnej časti močiarov, v dĺžke asi 5 km - je to ľahká, príjemná prechádzka, ale dá sa prejsť aj na bicykli. Bolo mi príjemne, scenéria a atmosféra boli povznášajúce a nerušil ma ani hluk civilizácie z blízkej hlavnej cesty a železnice.

Päťkilometrová trasa sa rýchlo skončila, ak by som chcela, mohla som odbočiť doľava do Novej Viesky, ale radšej som si so širokým úsmevom spokojnosti oddýchla na jednej z lavičiek pri jazere.

Tu mi nebolo celkom jasné, kde sa začína ďalší chodník, vybrala som sa preto smerom na Gbelce po severnom brehu močiarov, čo sa mi zdalo ako perfektný nápad až dovtedy, kým sa pohodlný trávnatý chodník lemovaný pozorovacími vežami neskončil niekde v polovici cesty. Nechcelo sa mi vracať, a tak som pokračovala po oraniciach, pričom sa mi zablatili baganče, a moje kroky sa preto stávali čoraz ťažšie.

Asi po kilometri brodenia sa v blate som začala škaredo nadávať, bola som uprostred ničoho, kráčala som pomaly, musela som sa pozerať pod nohy a nemohla si užívať scenériu, aj obloha sa zatiahla a fúkal vietor. Keď sa nebesá na mne pobavili, vrátili ma na trávnatú, štrkovú cestu, na ktorej som čoskoro zabudla na svoje predchádzajúce peripetie (veď pre krásu predsa treba trpieť). Za odmenu som okrem množstva vtákov videla a počula aj srnky.

Trávnatá cesta ma doviedla na cestu 588 do Gbeliec, kde sa mi našťastie podarilo striasť blato z topánok a v civilizovanom stave doraziť do známej reštaurácie Barus, kde som od hladu vylízala aj tanier.

Táto túra sa napriek nepríjemnej etape takmer okamžite stala mojou obľúbenou, pretože je veľmi blízko, je ľahko dostupná, príjemná je aj zime - na jar či v lete ideálna - a nevyžaduje si žiadnu vážnu kondíciu ani priveľa času, takže sa dá skombinovať s inými atrakciami, o ktoré Gbelce a jeho okolie nemajú núdzu a o ktorých určite ešte napíšem.