Bella Belá

Výlet k susedom do Belej je jedným z našich najobľúbenejších výletov v tejto oblasti, pretože je tam všetko, čo k dobrému výletu patrí. Nachádza sa tu svetoznámy kaštieľ Chateu Béla, kde môžete stráviť hoci aj celý deň, čo aj zvykávame robiť: piknik, hladkanie zvierat, prechádzky okolo jazier, hodiny strávené na detskom ihrisku alebo v kaviarni, ochutnávanie svetoznámych vín a gurmánskych jedál alebo len obdivovanie hotela. Belá však nie je koniec sveta, ale skôr len veľmi elegantná brána do pavučinovo utkaných cyklistických a turistických trás, ktoré stojí za to preskúmať.

Bol krásny deň a nič mi nebránilo nasadnúť na bicykel a vydať sa na jednu z týchto túr. Moja prvá zastávka z mužlanských viníc, po tom, čo som sa vyšplhala na beliansky kopec, bola priamo v kaštieli. Prišla som sem hladná, dúfajúc, že sa tu naraňajkujem, ale kaviareň by bola ešte dlho zatvorená (oplatí sa vopred skontrolovať otváracie hodiny, však...), nemohla som čakať. Chodím sem rada, nielenže je tu vždy bezchybná obsluha, hoci sa moja vizáž nikdy nehodí do elegantného prostredia kaštieľa: spotená (ten prekliaty kopec ma vždy dostane...), s vlasmi rozstrapatenými od prilby, ale aj jedlo a pitie sú výborné, a môžem stráviť čas v päťhviezdičkovom prostredí za ľudovú cenu.

Trochu sklamaná som sa vybrala ďalej, ale Jednota to vždy istí : kúpila som si raňajky, trochu sa povozila bicyklom po upravených, rozkvitnutých uličkách Belej, a potom som sa z dediny vybrala do Máriinho dvoru. Čakali ma tu dva rybníky, kde som si našla peknú terasu, a so súhlasom majiteľa som sa naraňajkovala, obdivujúc scenériu.

Tu som skontrolovala mapovú aplikáciu, pretože cesta sa na tomto mieste naozaj komplikuje, ale ak som sa nestratila ja, nestratí sa nikto 🙂 Vybrala som sa po asfaltovej ceste na sever smerom do Ľubej. Keďže som len hobby-cyklista, dokážem bicykel do kopca len tlačiť a mojej pomalosti napomáha aj to, že každých pár metrov zastavujem, aby som si urobila telefónom fotky pochybnej kvality, naivne si mysliac, že zachytím krásny moment...

Asfaltová cesta vedie do Šarkane, a keď som videla, že odbočka do Ľubej bude poľná cesta, chvíľu som váhala, či sa nemám predsalen vybrať do Šarkane, ale nakoniec som zistila, že poľná cesta je pomerne dobre spevnená ťažkou technikou, takže sa po nej dá bez problémov jazdiť. Teda, ak cesta neviedla do kopca, kedy som musela bycikel tlačiť. (Alebo chvíľami aj dolu kopcom, lebo cesta bola taká strmá!) Netreba hovoriť, že nádherná scenéria, lesy, polia, nekonečné vinice stáli za každý krok a všetku námahu! Odtiaľto, na vrchole kopca, na konci pekného lesíka, sa naskytla panoráma, ktorá odhalila ďalšiu rovinu, a už bolo vidieť aj strechy domčekov v Ľubej.

Tak Ľubá je u mňa tiež jedna 10-bodová dedina, veľmi sa mi páči, je to tichá a upravená, kľukatá dedinka. Na hlavnej ulici Ľubej, smerom na sever som pustila bicykel dolu kopcom, nech si len ide, a smiala som sa sama sebe, lebo som vedela, že za tento fantastický pocit slobody budem musieť pykať výšľapom cestou späť nahor.

Dostala som sa na križovatku, odkiaľ, keby som mala viac času (a síl 🙂 ), som mohla pokračovať doľava smerom do Šarkane alebo doprava na Kamenín a odtiaľ na koniec sveta, ale vo vinici ma čakalo ešte veľa práce a ja som mala pred sebou ešte dlhú cestu, takže som sa otočila späť smerom na Ľubú a Belú, odkiaľ som sa po EuroVelo6 vrátila do BarBaru.